Obec je situovaná pod Malými Karpatami, 7 km juhozápadne od Nového Mesta nad Váhom. Jej dávne osídlenie dokazujú početné archeologické nálezy z neolitu, z mladšej doby bronzovej, či z obdobia rímskej ríše.
Prvá písomná zmienka o obci je v listine Belu IV. z roku 1248 pod názvom Čekče. Vtedy patrili pod nitrianske vojvodcovstvo. V roku 1392 dostala obec výsady s trhovým a jarmočným právom a v roku 1494 ju kráľ Vladislav oslobodil od platenia mýta. Na konci 16. storočia bola obec spustošená počas tureckých vpádov. V 17. storočí tu už bola početnejšia obec habánov, ktorí vlastnili mlyn a rozvíjali hrnčiarske remeslo. Obyvatelia sa okrem toho venovali vinohradníctvu a poľnohospodárstvu.
Najdôležitejšou udalosťou, ktorá sa odohrala v Čachticiach a nezmazateľne sa zapísala do histórie slovenského národa bola IV. sednica literárneho spolku TATRÍN, ktorá sa konala na tunajšej fare v dňoch 9. a 10. augusta 1847. Zástupcovia dvoch rozdielnych vierovyznaní prijali pozvanie katolíckeho kňaza Jozefa Urbanovského. Tu sa dohodli a prejavili jednotnú vôľu povýšiť na spisovnú reč slovenčinu.
V Čachticiach sa taktiež snúbi dávnoveká história smutne preslávená zločinmi Alžbety Bátoriovej, panej Čachtického hradu.
V písomnostiach sa po prvýkrát spomína v prvej polovici 13. storočia ako pohraničná pevnosť. Nachádza sa na vápencovo-dolomitovom vrchu medzi obcami Čachtice a Višňové. Staviteľom hradu bol Kazimír z rodu Huntpazmán. Výstavba najstaršieho jadra sa uskutočnila medzi rokmi 1263-1276. V histórii hradu sú zaznamenaní viacerí významní majitelia ako napríklad Matúš Čák Trenčiansky, Ctibor zo Ctiboríc, či rodina Nádašdyovcov, ku ktorým patrí aj smutne preslávená Alžbeta Bátoriová. Hrad bol v roku 1708 vypálený a to bol začiatok jeho konca. Viac ho nik neopravoval. Ešte raz hrad vyhorel v roku 1799, to už bol opustený.
Aj keď je dávno zrúcaninou, možno na ňom dobre pozorovať vývoj stredovekej obrannej architektúry. Pokusy o záchranu hradu boli už v minulom storočí. Majitelia však nemali záujem investovať, chceli na hrade zarobiť. V roku 1992 na základe opätovných žiadostí z roku 1991 dostal sa hrad do zoznamu kultúrnych pamiatok, ktoré potrebujú záchranu. Zo štátneho fondu Pro Slovakia boli pridelené finančné prostriedky na rok 1992. Akcia statického zabezpečenia si vyžiadala náklad 3 500 000 Kčs. Uvedená suma stačila na záchranu najviac ohrozených častí hradu, niektoré objekty sa zabezpečili drevenými podperami.
Narodila sa v roku 1560 v Nyírbátore. Jej otec Juraj Bátori pochádzal z ecsedskej vetvy rodu, matka Anna Bátoriová z vetvy somlyóvskej. V rodoch oboch rodičov boli viaceré významné osobnosti feudálneho Uhorska. Ba jeden z nich, Štefan Bátori, ujec Alžbety Bátoriovej, sa stal poľským kráľom. Niektorí Bátoriovci však trpeli psychickými poruchami. Vyskytovali sa u nich sklony k násilnostiam, krutosti a mravnej zvrhlosti. Alžbeta Bátoriová sa vydala 8. mája 1575 vo Vranove za Františka Nádašdyho I. Manželia žili po svadbe striedavo na rôznych miestach svojich rozsiahlych majetkov – v Sárvári, Léke, Ecsede, Keresztúri, Vranove, Beckove, Čachticiach, Füzéri, Čičave, Fogaraľi, ďalej aj v kaštieľoch vo Viedni, Bratislave, Piešťanoch a inde. Postupne však dlhý pobyt manžela mimo domu iste zapríčinil ďalšie nesprávne formovanie sa osobnosti Alžbety Bátoriovej. Jej povaha surovela, zostala krutá a…
Pamiatka z roku 1620 je umeleckým dielom talianskych majstrov. Dala ju postaviť Judita Révaiová, nevesta Alžbety Báthoryovej, ako prosbu o odpustenie hriechov, ktorých sa jej svokra dopustila trýznením nevinných dievčat.
Sochu dal postaviť zemepán Pavel Forgáč. Na podstavci má dva rodinné erby. Socha bola nedávno zreštaurovaná a vrátená na pôvodné miesto. Sv. Florián patrón hasičov mal obec ochraňovať od požiarov.
Vzácna baroková pamiatka z roku 1742, nachádza sa na námestí obce. V prvej polovici 18. storočia obyvatelia Čachtíc veľmi trpeli nájazdmi rôznych vojsk a tlúp bývalých vojakov, epidémiami a živelnými pohromami, ktoré predstavovali v čase drevených a hlinených domčekov so slamenými a šindľovými strechami dva hrozné živly – voda a oheň. V súvislosti s mariánskym stĺpom to boli požiare. V priebehu deviatich rokov bolo 30 ničivých požiarov. Tak 15.04.1723 pri veľkom požiari horela aj strecha kostola. Bolo zrejmé, že požiare okolo roku 1738 niekto zakladal úmyselne. Ľud bol prestrašený, modlil sa za ukončenie pohrôm a v roku 1741 za farára Jozefa Mackoviča zložil slávnostný sľub – putovať každoročne do Šaštína a prosiť tam Bohorodičku za odvrátenie častých požiarov. Aby zvýraznili svoje rozhodnutie, v roku 1742 dali občania postaviť Mariánsky stĺp. Na čelnej strane je text (chronostikon). V preklade: „Ku cti hviezdami zdobenej Panny a Matky venujú veriaci za deväť rokov tridsať raz požiarom postihnutí“.
Pamiatka stála už v roku 1679, keď vypukol mor – pestis, na ktorý zomrelo 89 ľudí. Tu ich pochovali oproti želovianskemu cintorínu.
Pri prestavbe cesty tu našli hroby.
Terajšie cintoríny označované v minulosti ako čachtický a želoviansky, boli zriadené okolo roku 1813. Svedčia o tom aj najstaršie texty na náhrobníkoch. Na oboch cintorínoch dominujú misijné kríže.
Vedľa stojaci pôvodne gotický kostol dal postaviť vojvoda Ctibor I. roku 1390. Mal jednu kostolnú loď s veľkými oknami a na streche malú sedlovú vežičku s prilbicou. V roku 1680 ho prestavali, rozšírili a zbarokizovali. V súčasnosti má 10 veľkých okien. Vybavenie tvorilo 7 oltárov a kazateľňa. Na arkádovom chóre je neskorobarokový organ. Hodnotné sú barokové dvere na bočnom vchode z roku 1661. Pod kostolom sú tri hrobky. Na vonkajšej severnej stene odkryli v roku 1940 pôvodné gotické okno. Kostol je zasvätený sv. Ladislavovi. V roku 1681 postavili vežu kostola, ale pre chybné základy ju v roku 1740 zbúrali a postavili novú. Baroková stavba má 4 podlažia. V roku 1756 v nej bolo 6 zvonov. Na vojnové ciele armáda v roku 1916 zobrala 4 a v súčasnosti je vo veži 5 zvonov. Pod vežou je hrobka s viac ako 50 rakvami významnejších mešťanov. Oba cirkevné objekty stoja v kamennej pevnosti so strieľňami. Iste dobre poslúžila na obranu proti menším skupinám útočníkov. Do pevnosti vedú tri vchody: Hrubé schody sú na kamenných verajách datované – Rax Mathes – 1496, Medzihorská brána bola renovovaná 1594. Pozoruhodný je kamenný oblúkový most s farskými schodmi a portálom z roku 1697.
Pozornosť návštevníkov upúta na briežku stojaca kamenná pevnosť s kaplnkou a kostolom. Najstaršia stavba je gotická kaplnka sv. Antona zo začiatku 14.storočia. Vidno však na nej viaceré prvky zhodné so stavbami z veľkomoravského obdobia. Má malú svätyňu (presbytérium) so šiestimi rebrami, ktoré sa na strope zbiehajú do svorníka s trojuholníkovým erbom. Rebrá sú položené na ihlanovitých konzolách. V stene sú dva oblôčiky. Loď je obdĺžna, na východnej stene má dva väčšie obloky. Povalu tvorí valená klenba so štukovou výzdobou na troch pároch pilierov. Nad vchodom je drevený chór s maľovanými obrazmi Panny Márie, sv. Štefana a sv. Ladislava, prevezený sem z hradnej kaplnky. V hrobe pod kaplnkou je 34 rakví kňazov a ďalších osobností mestečka. Zvonku nad vchodom je gotický štvorlístkový oblôčik a na štíte kamenný kríž.
Kaštieľ nazývaný cisársky, po uskutočnenej prístavbe jedného krídla mal pôdorys v tvare U. Jeho obraz sa nezachoval. Zachoval sa však opis hradného kapitána Pavla Kardoša z roku 1645. Kaštieľ mal 46 miestností – dve veľké sály, z ktorých tá v novom objekte mala až 13 okien. Boli tu panské obývacie izby, spálne, klenotnica, dve jedálne, kuchyňa, pekáreň, miestnosti pre čeľaď a sklady. V kaštieli bolo päť pivníc a pod záhradou ešte rozsiahle labyrinty. Okolo kaštieľa bola ovocná a kvetinová záhrada a za ňou vinohrad. V tomto kaštieli bývala Alžbeta Báthoryová (Bathory) so svojím manželom Františkom Nádašdym, keď sa práve zdržiavala v Čachticiach. Tu spáchala časť svojich zločinov. V roku 1662 kaštieľ vyhorel, ale ešte ho opravili. Po smrti Františka Nádašdyho II. (1671), odsúdeného na smrť pre účasť na protihabsburskom sprisahaní, jeho majetok zhabal štát. Časť prenajal Révaiovcom (Révay) a Draškovičovcom. Neskôr (1695) kráľovská komora predala majetok Krištofovi Erdödimu (Erdödy). Posledným majiteľom neobývaného kaštieľa bol statkár Springer. Zachovala sa kamenná pivnica, ktorá slúži Poľnohospodárskemu družstvu Čachtice na uskladnenie vína. Zo severnej strany nad cestou na Višňové sú pozostatky múra a bašty, ktorý tvoril ohradu.
Stál zhruba na mieste, kde je dnes kúria Drugetovcov. Z kaštieľa zostal len kus múra, ktorý svedčí o tom, že budova bola poschodová, pretože na vrchu múra sa zachovali kamenné konzoly. Jeden z majiteľov – Ladislav Ország – bol veľký milovník vinohradníctva. O jeho vzťahu k vínu svedčil i pnúci vinič vytesaný do kamenných rámov okien a dvier kaštieľa. Jeden takýto kameň je zamurovaný na moste vedúcom do kostolnej pevnosti (vpravo nad schodmi). O kaštieli s tiež hovorilo ako o súdnom paláci. Tu sa rozhodovalo nad životom a smrťou obžalovaných. Opis budovy sa nezachoval.
V náučných slovníkoch a bibliografiách vydaných v uplynulých storočiach v rôznych jazykoch, Čachtice sú uvádzané ako mestečko, či veľká obec poľnohospodárskeho charakteru, s právom poriadať výkladné a dobytčie jarmoky. Zhodne sa zmieňujú o vynikajúcich vinohradníckych pivniciach, akých široko ďaleko nevidieť. Je zaujímavé, že za niektorými kamennými lisovňami a pivnicami nachádzali sa chodby – katakomby (zaužívaný výraz v Čachticiach), ktoré mali vlastnosť tajných priestorov a slúžili ako úkryty pre ľudí a iste aj ich majetky, či náboženské ciele. Najrozsiahlejšie boli priestory Na doline pod záhradou Nádašdyovcov. Vykopané do žltej hliny – spraše, s hladkými stenami, románskymi a gotickými klenbami. Podobné sú známe na Zádvorí grófa Revaja (Revay) rodín Jesenskej a Slíšovej (neskôr Konopovej – Urbanovej). Tieto priestory neboli nikdy štátom chránené, boli aj sú v rukách súkromných vlastníkov, ktorí sa v niektorých prípadoch „postarali“ o ich znehodnotenie. Dnes o nich hovoríme ako o bývalých pamiatkach, pretože sú na mnohých miestach vrátane vchodov zasypané a nebezpečné pre návštevníka. Len vínne pivnice boli najmä na hlavnej ulici od Ulice osloboditeľov po kostol, v Kúrii, Revolučnej ulici, na Zádvorí, v Medzihorskej a na dnešnej Ulici Jozefa Urbanovského. Boli vynikajúce na uskladnenie vína, niekedy aj poľnohospodárskych produktov (zemiakov, repy) – kamenné s primeranou vlhkosťou a vynikajúcim vetraním. Na základe poznania a literatúry o nich bližšie pojednáva Vladimír Ammer v bibliografii Čachtice.
Renesančná prízemná budova postavená začiatkom 17.storočia ako menšie vidiecke sídlo šľachty. Postavil ju gróf Juraj Druget z Humenného, manžel Kataríny Nádašdyovej (Nadasdy). Neskôr sa dostala do vlastníctva Andrášiovcov (Andrásy) a Jesenskovcov. Má tvar písmena U, nad vchodom je oblúkovitý portál s erbom Drugetovcov uprostred.
Na Urbanovského ulici sú pri moste vedľa seba tri pamiatky. Kaplnka so sochou sv. Jana Nepomuckého, postavená v roku 1801. Pomník vojakov padlých v prvej a druhej svetovej vojne. Jeho autorom je akademický sochár Pavel Bán a vyhotovila ho firma Komenský z Bratislavy. Socha panny Márie lurdskej v jaskyni. Dal ju postaviť barón František Horecký, čachtický kňaz, na pamiatku záchrany svojho života, keď sa pri ceste kočom na riečkou Dudváh prelomil pod ním drevený most a kňaz s povozom padol do vody. Rýchla pomoc občanov ho zachránila. Z vďaky dal v Paríži vyhotoviť túto sochu a ešte sa s ňou dotknúť sochy Panny Márie v Lurdách. Po vsadení na dnešné miesto barón Horecký, vtedy už bratislavský prepošt, sochu dňa 9.septembra 1894 posvätil.
Na okraji svahu stojí pekný pieskovcový kríž s textom: Z milodarov Farnikov Csejthe, Zsolnafalu, Komárno Roku 1902.
Západne od kostolnej pevnosti dal postaviť 1668 chorvátsky bán Mikuláš Draškovič. Je to jednoposchodová bloková budova s výrazným stredným rizalitom. Na začiatku 18. storočia budovu získali Forgáčovci (Forgách). Pristavili k nej dve krídla, jedno na juhozápade a druhé na severovýchode. V západnej časti pôvodnej budovy zriadil v roku 1708 biskup gróf Pavel Forgáč kaplnku, ktorú vysvätil 22. októbra 1708 Mikuláš Lipai (Lippay), novomestský prepošt „sub titulo Patronae Hungariae“. Poslednými majiteľmi bola rodina Čenkayová, ktorá kaštieľ kúpila v roku 1851 od Mikuláša Forgáča (Forgách). Budovu prenajímali nemajetným občanom a postupne sa dostala do dezolátneho stavu. V roku 1945-1958 bola budova z prostriedkov štátu opravená. Dve krídla postavené Forgáčovcami boli odstránené, oltárny kameň, ktorý bol pohodený v bývalej kaplnke, je osadený v stene pod bránou vľavo. Po roku 1989 sa budova dostala do vlastníctva Trenčianskeho múzea. Od roku 1960 je v časti budovy na poschodí umiestnené múzeum histórie Čachtíc a Tatrína.
Fara stojí v blízkosti kostola na starobylých základoch. Pôvodne bola prízemná. Za účinkovania Jozefa Urbanovského II. pred rokom 1847 ju zvýšili o jedno poschodie. V týchto rokoch dal vo dvore postaviť kaplnku a hospodárske budovy. Fara je národnou kultúrnou pamiatkou. Uskutočnilo sa tu dňa 10. augusta 1847 pamätné štvrté zasadnutie Tatrína. Na podnet Miestnej organizácie Matice slovenskej v Novom Meste nad Váhom v spolupráci s okresnými orgánmi s obcou Čachtice odhalili 6. augusta 1933 na budove pamätnú tabuľu pripomínajúcu túto významnú udalosť. Jej autorom je M. Kraus z Nového Mesta nad Váhom. Z príležitosti 150. osláv Tatrína bola pod farou na námestí umiestnená nová pamätná tabuľa.
Po stáročiach nádejí a neúspechov sa na Slovensku začali od roku 1836 národné boje, keď namiesto latinčiny zaviedla vládnuca vrstva v Uhorsku ako úradnú reč maďarčinu. Zavládla všade – v úradoch, školách, v kostoloch. Proti tomuto útlaku vystupovali hŕstky slovenskej inteligencie. Bola tu však nejednotnosť v používaní jazyka. Katolícka vrstva národa pridržala sa bernolákovskej slovenčiny, evanjelici písali biblickou češtinou. A práve táto nejednotnosť Slovákov bola veľmi vhod vládnucim kruhom. Vzhľadom na veľkú zaostalosť Slovenska, ktoré mala v rukách maďarská šľachta a s ňou aj slovenská, ale pomaďarčená, v slovenskom národnom hnutí celá ťarcha ležala na drobnej mestskej a dedinskej buržoázii a inteligencii pochádzajúcej z ľudu. Vedúci činitelia vo vznikajúcich spolkoch práve pre veľkú zaostalosť ľudu začínali so základným vzdelávacím, osvetovým a výchovným pôsobením…
Z 18. storočia stojí v blízkosti západnej strany kostolnej pevnosti nad cestou. Hlas jej zvona bolo počuť v čase moru, cholery, požiarov a iných nešťastí.
| Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
|---|---|---|---|---|---|---|
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 |
| 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 |