hore

Sami sebe

Prvá myšlienka o zrode programu Sami Sebe:

V roku 1998 sa konali voľby prezidenta Slovenskej republiky v priestoroch Miestneho kultúrneho strediska v Čachticiach. Po skončení činnosti volebné komisie zasadli na zhodnotenie priebehu volieb a ako to už v živote býva nezaobišlo sa bez dobrej nálady a priateľských rozhovorov. A práve tu v týchto priateľských kruhoch vzišla myšlienka urobiť si v Čachticiach „Slávikov“. Prečo slávikov ? V tomto období televízna stanica Markíza uvádzala reláciu Slávici na ulici.

Sami sebe

Myšlienka bola na svete, začalo sa s realizáciou. Hneď v októbri roku 1999. Kultúrna referentka obce pani Alena Novotná si vytypovala ľudí – spevákov, ktorých do programu pozvala. Vytvorila scenár a réžiu celého podujatia. O ochotných spevákov – slávikov nebola v Čachticiach núdza. Okrem nich však bolo treba zabezpečiť zaujímavú scénu, hudobníkov, ktorí dokážu hudbu vyrobiť, osvetľovačov, ktorí scénu nasvietia, kameramanov, ktorí zvečnia toto podujatie. Rozdiel medzi televíznym programom a čachtickým bol predovšetkým v názve – v Čachticiach boli „Slávici na našej ulici“, v obsahovej štruktúre – namiesto súťažnej relácie iba zábavný program. Porota bola v zložení bývalých čachtických rodákov a jej význam spočíval iba v prejavení svojho názoru.

Veková kategória účinkujúcich sa pohybovala v rozmedzí od 5 rokov do 70 – Kolektív bol zložený z detí, žien, mužov, „bielych, čiernych spoluobčanov“, chudobných, bohatých, ktorí mali jedno spoločné – zmysel pre humor, dobrú náladu a chuť zabávať iných ľudí. Tento prvý ročník si svojim obsahom a úrovňou veľmi získal priazeň divákov – Čachtičanov. V tom roku sa predstavenie konalo dvakrát.

Jednotlivé vystúpenia spevákov inšpirovali i ďalších občanov Čachtíc. Po skončení programu ľudia prejavovali záujem by spoluúčinkujúci. Kultúrna referentka musela zvažovať zmenu scenáru, z dôvodu spestrenia, rôznorodosti a zábavnosti nasledujúceho ročníka. Pristúpila po konzultácii s účinkujúcimi ku zmene názvu. Namiesto „Slávikov“ program dostal názov „Sami – sebe“. Dôvod bol jednoduchý, budeme si robiť program sami pre seba – Čachtičania Čachtičanom.

http://www.youtube.com/watch?v=jorJby1DhO0&feature=player_embedded
Úvodná pieseň v podaní Aleny Novotnej a Juraja Vlčka
8.ročník (2007)

Ročník 2000 bol už svojim obsahom veľmi rôznorodý, okrem sólo spevov boli v programe žartovné scénky, ľudové tance, rozprávanie vtipov, monológ v podaní dedinskej rozprávačky Terézie Paulechovej. Dve a pol hodiny veselého slova, dobrej hudby a zábavy sa divákom zdalo veľmi krátkych. Záujem o tento druh kultúry sa zvyšoval z roka na rok, tak zo strany účinkujúcich ako aj divákov. Toto bola výzva pre kult. referentku, aby využívala každú voľnú chvíľu na vytváranie nových a nových žartovných scénok, na otextovanie populárnych piesní smerom na život v Čachticiach. Rok uplynul ako voda a prišlo nové zimné obdobie v ktorom sa rodili nové programy. Účinkujúci týždeň čo týždeň prichádzali do kultúrneho domu s výzvami: „Kedy začneme“. Obyvatelia obce zasa kládli otázky: „Kedy bude Sami – sebe“ ?
V mesiaci november uzrel svetlo sveta ďalší – v poradí už tretí ročník zábavného podujatia. Počet účinkujúcich sa z roka na rok zvyšoval tak ako i záujem verejnosti o reprízy vystúpení. V porovnaní s ročníkom prvým už i speváci, herci a tanečníci naberali na profesionalite. Prečo ? Neustále skúšky a pohyb na javisku ich oberal o trému, nervozitu a zvyšoval istotu a sebavedomie vo svojich výkonoch. Úroveň a kvalita programu sa z roka na rok stupňovala taktiež i vďaka technickým silám, ktoré postupne zdokonaľovali a snažili sa pozdvihnúť celkový dojem. Nie darmo sa v živote hovorí, že prax je ten najlepší učiteľ, toto sa potvrdzuje i v tomto prípade.

Pozoruhodná je veľmi úzka a sympatická spolupráca s rómskymi občanmi. I napriek tomu, že Rómovia majú talent na spev a tanec prevažne vrodený, je nutné ich podchytiť a viesť týmto smerom. Tejto úlohy sa ujala pani Anna Heráková, ich bývalá asistentka, ktorá im venuje veľa času na prípravu choreografie tancov, spevov ako i oblečenia, ktoré zvýrazňuje úroveň podania. Bez rómskej účasti na programe, by to nemalo tú správnu atmosféru. Rómovia sú veľmi disciplinovaní, slušní a ctižiadostiví čo sa odráža i na ich výslednom efekte. Všetci účinkujúci ich prijímajú medzi seba ako rovnocenných partnerov a ich vzťahy sú vynikajúce.
Z tridsaťpäť členného kolektívu sa pomaličky počet rozrástol na sedemdesiat osôb. Veková hranica je stále od 5 do 75 rokov.

http://www.youtube.com/watch?v=rGoICCIZatU&feature=player_embedded
Scénka Araňa a Ilona
8.ročník (2007)

V jednej z úvodných piesní, konkrétne z roku 2002 zaujali tieto slová:

„Roky rýchlo plynú, čas nikoho nešetrí,
Treba si ich užiť, kým má človek šťastie na dlani.
Žiadne veľké hádky, žiadny stres a žiadne starosti
Zahodiť ich všetky za hlavy,
Nech dobrá hudba nás pobaví“

Otom, že čas rýchlo plynie sa presviedčame každodenne. No určite je pravdivé to, čo tvrdia členovia tohto veselého kolektívu, že život v spoločnosti dobrých a veselých priateľov má oveľa väčšiu hodnotu, zmysel a je dokonalejší. Človek zabúda na svoje každodenné starosti, problémy a naviac ešte pomáha k tomu aj iným. Aj o tom spievali v záverečnej skladbe takto:
„Keď chce človek šťastný byť,
Musí vedieť správne žiť.
Všetky stresy, všetok zhon,
Vyhodiť si z hlavy von.“

V programe roku 2002 sa objavila scénka Drapačky. Drapačky sa viažu s obdobím detstva autorky a režisérky p. Novotnej. Ženy – babičky chodili po domácnostiach driapať perie mladým dievkam na periny. Rada si spomína na toto obdobie, keď ako malé dieťa s veľkým záujmom sledovala a načúvala rozhovorom pri tejto činnosti. Práve toto ju viedlo k napísaniu scénky s daným názvom. Pri drapačkách bolo zvykom, že ženy „pretriasli“ celú dedinu, kto s kým, kedy, ako a čo.
V čase keď vznikala táto scénka sa v televízii začali udomácňovať telenovely, ktoré prevažne sledujú ľudia na dôchodku. Toto bola ideálna téma na rozhovory žien pri driapaní peria, pretože v súčasnosti sa stretnutia dôchodcov často vedú v duchu preberania telenoviel. V tom čase bola aktuálna Esmeralda.
Zaujímavá je časť scénky, písaná v čachtickom nárečí:
Betka: „Anenka moja ani sa nečuduj. Akurát neskáj to bolo najnapínavejšé. Veru som si aj poplakala. To je neuveritelné čo sa stalo.
Anenka: Betka moja hovor preboha čo sa len také porobilo ?
Betka: Já som už myslela, že sa to ani jakživ nestane. A predsa nám Esmeralda už vidzí. Chuderka šak si svoje vytrpela. Konečne si už bude mocit oblécit aj volačo inšé, nije len v tých zelených handrách stále chodzit.
Žofka: Ale Marka neprehánaj. Nebolo nad Diega. Kučeravé vlasy, krivé nohy a na brade jamka. Jak keby ho vystrihli z plagátu, len keby nebol taký sprostý. Kvôli tej onej, no jako sa to volala ? Lapalóma či Opálilma ?
Betka: Paloma, Žofka, Paloma to bola.
Žofka: Jáj, pravdu máš, Paloma, čo jej vyspevuval kedy to len budeš moja ?…“
V tomto duchu sa viedli ich dialógy a samozrejme nezaobišli sa bez hodnotenia momentálneho diania v obci i vo svete:
Betka: Veru Žofka strach je to. Čo sa to len ve svece robí, už zesovása aj babu z babu, chlapa s chlapom, to veru neni po kostolné porádku. Nech Pánbenko odpuscí, šak oni nevedzá čo robá, to veru indaj nebolo…

Hlavná hrdinka scénky Anenka allias pani Helena Šimová tiež rada spomína na obdobie drapačiek: „Jáj drapačky hmm to je už dosť dávno. Ale nikdy nezabudnem čo moja babička vždy hovorila. Treba si dať za kalíštek pálenky ráno, na obed, večer a dobre je aj medzi tým. A dožila sa 99 rokov, čo vám mám viac hovoriť ? Ja sa držím podľa nej.“
Pani Šimová je rodená herečka. Je to žena plná optimizmu, dobrej nálady, ktorú nezištne a s láskou rozsieva vôkol seba. V roku 1961 bola priamou účastníčkou pri falošnom filmovaní v Čachticiach, podľa ktorého zostala Čachtičanom prezývka „filmári“. Ona mala stvárniť slávne neslávnu Alžbetu Báthoryovú.
Vo všetkých ročníkoch Sami-sebe pani Helena stvárnila tieto postavy:

  • holku z naši školky
  • spartakiádnu cvičiteľku
  • Luciu Pouličnú v scénke „Dievča za milión“
  • Speváčku v „Krčme u Držgroša“
  • Melindu v „Troch priateľkách“
  • Bátoričku v zmesi piesní z repete otextovanej na život v Čachticiach
  • Serafku Vytrasenú v „Rozvode“
  • Starú babu v žartovnej piesni Humor SK

Piaty ročník sa konal v mesiaci november 2003. Záujem zo strany divákov neklesal, ba práve naopak stúpal a namiesto dvoch repríz sa konali štyri.
Ako každý rok i v tomto roku bola skladba veľmi rôznorodá. Prínosom je i rodina Vlčkovcov a síce mama Júlia, dcéry Julinka a Veronika a švagor Peter. Spievajú všetci a rôzne žánre. V tomto ročníku predviedli slovenskú barokovú inštrumentálnu tvorbu overšovanú textami Janka Kráľa a Hudolína Gavloviča a moravské balady v kostýmoch pripomínajúcich dané obdobie. Obrem toho sa mali diváci možnosť zabaviť na scénke: „Ťarbavý u lekárky“, na paródii na malého Mirka z televíznej relácie Uragán. Do Čachtíc však „zavítala“ malá Mirka. Nechýbali sólo spevy anglické, slovenské a tanečné kreácie.

V roku 2004 si „slávici“ dali malú pauzu, čo vyvolalo ohlasy vo verejnosti. Ľudia sa dožadovali ich vystúpení. Nedali na seba priveľmi dlho čakať a šiesty ročník uzrel svetlo sveta už na jar roku 2005 a to hneď v piatich reprízach. Úvod programu patril malým mažoretkám, ďalej spomienkam na spartakiádu, voľbe dievčaťa ta milión, moravskej krčme allias „Krčme u Držgroša“, dedinskej svadbe – rozlúčke nevesty so slobodou.

Chýry o úspešnosti zábavnej relácie sa začali šíriť veľkou rýchlosťou, o čom svedčí i bohatá účasť a záujem zo strany občanov okolitých dedín ba dokonca i spoza hraníc. V roku 2006 poctili Čachtičanov svojou návštevou i priatelia zo susednej Moravy, konkrétne Brna – Tuřan. Okrem nich sa v Čachticiach dobre zabávali obyvatelia Bziniec pod Javorinou, Kálnice, Kočoviec, Beckova, Podolia, Častkoviec a ďalších obcí. Všetci ocenili odvahu, nezištnosť a takmer profesionalitu obyčajných dedinských ľudí, čo je v tejto dobe veľkou vzácnosťou.
O podujatí v Čachticiach sa mohli dočítať i v Kopaničiar – exprese, v Trenčianskych novinách. Ukážky z predstavení ponúkla i TV Pohoda, Karpaty a STV2 vo svojom regionálnom vysielaní.
Bezpochyby pri organizovaní podujatia s takým veľkým počtom ľudí sú veľmi dôležité a nenahraditeľní i sponzori. Predovšetkým pomocnú ruku podávajú podnikatelia z Čachtíc no i z blízkeho okolia, ktorí sa taktiež veľmi tešia na jeden príjemne prežitý večer v Kultúrnom dome v Čachticiach.

Každý človek je za svoju prácu rád primerane odmenený. V tomto prípade je najväčšou odmenou pre týchto ochotných ľudí vrelý potlesk, úsmev na tvárach divákov a príjemné odozvy na daný program. Dlhoročným snom režisérky programu bolo dosiahnuť úspech v tom zmysle, že celé publikum sa postaví, čím vzdá tú najväčšiu poctu účinkujúcim. Práve tento sen sa splnil v poslednom – ôsmom ročníku 2007. V záverečných minútach programu takmer všetkým účinkujúcim zvlhli oči slzami šťastia a dojatia. Každý ročník bol osobitý svojim obsahom a úrovňou, no práve tento posledný bol výnimočný. Prečo ?
Hneď prvou zmenou bolo, že každý návštevník podujatia obdržal pri vstupe do sály podrobného sprievodcu celým programom, z dôvodu zachovania spomienok na viac ako dve a pol hodiny a taktiež sa predišlo zdĺhavému a nezáživnému uvádzaniu mien účinkujúcich. Táto zmena navodila atmosféru takmer ako pri profesionálnych predstaveniach. Bol to večer rôznych období, rôznych žánrov. Odzneli piesne ľudové, žartovné, španielske, rómske. Spomienky na Abbu, Pomádu i Saragósu. Zvolili si „Nevestu pre melónára“, rozviedli Serafku a Ignáca Vytrasených, započúvali sa do problémov dvoch čajorí – Arani a Ilony, nechýbal country tanec troch generácií, electric boogie s hip-hopom, sólo spevy i obľúbené duety.

http://www.youtube.com/watch?v=Z1Gnh1prNqY&feature=player_embedded
Humor SK
8.ročník (2007)

V úvodnej časti bolo spomenuté meno Terka Paulechová, ktorá začínala s účinkovaním ako speváčka. Postupne sa prejavila ako perfektná skladateľkaa rozprávačka. Celý rok ukladala svoje postrehy zo života v obci na papier a spracovala z nich paródiu. Táto súčasť programu si získala u ľudí veľký záujem, čo ju neustále inšpirovalo k ďalšej tvorbe. Výsledkom jej dlhoročnej zaujímavej záľuby je práve v tomto období vydaná prvá knižka s pútavým názvom „Pávičie“. Kniha obsahuje básne a príbehy z Čachtíc v originálnom nárečí a samozrejme všetky rozprávania z ôsmych ročníkov Sami-sebe.

Dojímavou bodkou boli slová moderátoriek večera a síce: „Život bohatne každým skutkom, v ktorom darujeme lásku. Jediná vec na ktorej v živote záleží, je klásť seba samého až na druhé miesto“. Naším spoluobčanom sa naozaj podarilo tieto slová naplniť do posledného písmena. Len ten kto obetoval čas a peniaze a videl celé toto „dielko“ môže pochopiť zmysel a pravdivosť všetkých týchto slov. Čachtice sa stali príkladom, že kultúra sa dá robiť i za málo peňazí, pokiaľ sú ľudia, ktorí dokážu obetovať seba samého pre iných, nezištne a s láskou.

9. ročník – 2008

Jedným z výborných hercov, spevákov je aj Milan Vido. Okrem hereckej úlohy Lajoša v rómskej scénke na pokračovanie, v tomto roku zvládol perfektne paródiu na Dana Nekonečného, allias „Chuana Nekonečníka na ceste okolo sveta“. Zúročil svoj šarm, pohybové danosti i dar reči a v kostýme žltej farby, typickom pre Dana Nekonečného, očaril exotické tanečnice, pohotovo odpovedal na pikantné otázky moderátorky Julky Vlčkovej st. Skrátka, dokázal, že je i skvelý schowmen.

Konzervatórium študujúca nádejná herečka a speváčka Simonka Novotná potešila svojich priaznivcov skladbou „Hello“, kde perfektne vynikol jej altový hlas.V programe účinkuje od samého začiatku, teda od roku 1999. Podľa nej, ako i podľa ostatných, vtedy ešte detí, máme možnosť sledovať ako sa z roka na rok rozvíjajú, dospievajú a zdokonaľujú svoje umelecké vlohy.Taktiež nám nepriamo naznačujú nie príliš príjemné fakty, že pomaly a isto  sme všetci „ skúsenejší“. /Nechcem povedať že starší./

Seniorky si v priamom prenose  „vylepšili“  svoje postavy pri cvičebnom programe parodovanom podľa Edity Sipeky. U nás s názvom „Chudnutie naveky s Helenou Šimeky“ /Helenou Šimovou/.

Tanečná skupina zrelých a krásnych žien vyrážala dych nielen mužom, ale i ženám. Svojim dokonale prepracovaným a natrénovaným kankánom, umocneným žiarivým i tak trochu „sexi kostýmom“, si vytancovali búrlivý potlesk, ktorým si obecenstvo vyžiadalo i prídavok. Dievčatá- ženy tanečnice vedie z ich radov „najskúsenejšia“ Majka Imrišková, ktorej tanec a pohyb prirástli  k srdcu už v mladosti..

10. ročník – jubilejný – 2009

Na toto okrúhle výročie sme sa všetci mimoriadne tešili a zároveň i veľmi zodpovedne pripravovali. Našim cieľom a prvoradým želaním je nesklamať divákov. Neznížiť jeho úroveň.  Že o program je stále veľký záujem nás presviedča skutočnosť,  že každý rok odohráme sedem naplno obsadených predstavení. To nás motivuje a taktiež zaväzuje. Našou najkrajšou odmenou a zadosťučinením je spontánny potlesk a naviac v posledných rokoch i to, že na záver spolu s nami stojí celé obecenstvo.

Desiaty ročník bol dĺžkou trvania najdlhší. Trval viac ako tri hodiny. Potešujúce bolo, že mnohí diváci i napriek tomu odchádzali so slovami:

„Ešte by sme vydržali na vás pozerať a počúvať vás aj dlhšie“. Vzácnymi bytosťami v našom kolektíve sú predovšetkým seniori. Bez akýchkoľvek predsudkov, ostychu či výhovoriek prijímajú od režisérky herecké, spevácke či tanečné úlohy. Tie sú totiž vždy šité pre nich „na mieru“. „Najlepšie sa mi tvoria scénky a v nich osudy postáv, keď viem presne pre koho to píšem. Predstavujem si danú osobu a už presne viem ako to bude vyzerať v jej podaní „- to sú slová režisérky Aleny Novotnej.

Nikým nenahraditeľná a osobitá je pani Maria Garcová, alebo Marka, Maruška, ako ju medzi sebou voláme.Za roky, ktoré účinkuje nikdy nesklamala. Už len jej prvé kroky na pódium v oblečení vhodnom pre hranú postavu ľudí vyprovokujú k potlesku,  úsmevu a zároveň obdivu. Jej atypická, no pre nás nesmierne vzácna plnšia postava, charizma jednoduchej ženy, úprimnosť a odhodlanosť v očiach sú darom. Na doskách znamenajúcich svet ich síce využíva až vo svojom dôchodkovom veku, no mnohí režiséri amatérskych divadiel by nám ju určite závideli.

K nej neodmysliteľne patrí už celých desať rokov jej priateľka, Anka Novotná. S radosťou, chuťou a zodpovednosťou pristupuje ku každej svojej role. Takmer vždy ovláda texty scénok, či piesní ako prvá z celého kolektívu a len veľmi ojedinele sa jej na javisku prihodí neželaný „prešľap“. Ak aj, tak ho dokáže hravo zaretušovať svojim neopísateľným šarmom dedinskej ženy.

Hercom, spevákom, muzikantom i tanečníkom je už od svojho detstva aj Gabko Vlček. Celých desať rokov zúročuje svoje nadanie a talent. Stvárnil už veľa rôznorodých  hereckých postáv. Tancoval, spieval i hral na harmoniku, ktorá ho sprevádza celým  jeho životom. Od šarmantného „Robertka“, cez pacienta, zúfalého manžela, krčmového muzikanta, po „Déža“, či speváka z Latríny. Jedným slovom, je to muž do koča i do voza.

11. ročník – 2010

Po skončení lO. ročníka nás napadali i otázky typu: „Budeme ešte pokračovať, alebo to už zabalíme? Desať rokov stačilo alebo otvoríme ďalšiu desaťročnicu?“ Po ohlasoch, ďakovných slovách, uznaniach či článkoch v tlači sme jednoznačne usúdili, že treba pokračovať. A koniec koncov, veď i televízna obrazovka nám stále ponúka tie isté tváre, relácie. Pokiaľ neklesá záujem zo strany divákov, niet dôvodu na ukončenie. Taktiež i pokiaľ nás neopúšťa elán, chuť do práce  a zmysel pre humor i niečo krásne v živote.

Teraz sa mi žiada vyzdvihnúť osobu Petra Vlčka. Svojský, no veľmi priateľský, vtipný a mimoriadne ctižiadostivý muž. Inklinuje k pantomíme, ktorou taktiež pozdvihol úroveň programu. Tento žáner si získal veľmi veľa priaznivcov. Je to niečo, čo dokáže človeka upokojiť, alebo v opačnom prípade vystrašiť na smrť. Hlavne pri sledovaní jeho doslova artistických výkonov na rebríku, či pri hľadaní „pokladu“ v smetiaku. Nebolo v sále človeka, ktorým by nezalomcovalo práve pri jeho spôsobe zatvárania smetnej nádoby.

„Čerešničkou na torte“ bol v tomto roku i náš nový člen, Paľko Ondrejka. Na pohľad tichý, utiahnutý, skromný muž, ktorý má v sebe množstvo skrytých daností a schopností. Moje slová potvrdil v paródii na skupinu „Boney M“, v piesni „Či sombreros“, ako i v piesňach z Latríny. Svojim zodpovedným a priateľským prístupom si okamžite získal všetkých nás.

Je na mieste spomenúť i tých, ktorí sú nápomocní pri dlhej príprave i samotnej realizácii podujatia a nestoja s nami na pódiu. Sú to hudobníci, osvetľovači, zvukári, kulisári, uvádzačky, kameramani a fotografovia. Bez nich by program ako celok nemal tú správnu „šťavu“. Nemožno zabudnúť ani na našich vzácnych sponzorov. Počnúc Obcou Čachtice, nahrávacím štúdiom Semeš-recording. Vďaka nim máme krásne kostýmy, zaujímavé kulisy, na úrovni scénu, vždy sme najedení, ba dokonca si môžeme dopriať i „štartovný“ pohárik na odohnanie trémy a strachu.

12. ročník – Máj 2011

Zámerom l2. ročníka bolo opäť pobaviť, rozosmiať, vyvolať príjemný pocit  z prežitého večera a zároveň aj ľútosť, že daný večer končí. Súdiac podľa potlesku a reakcií divákov, sa nám to podarilo. Náš nový kolega Július Hrdý prispel k umocneniu atmosféry a úrovne video projekciou, ktorou sme hneď v úvode pripomenuli našim stálym priaznivcom minulý ročník. Okrem toho nám dal možnosť zaspomínať na moderovacie dvojice počas uplynulých rokov, na temperamentné rómske tance a zároveň pohľad na to, aké s nami čas robí divy.Z detičiek sú veľké deti a na nás, ostatných je z roka na rok „krajší“ pohľad./ Boli sme mladí a krásni a teraz sme už len krásni???!!!/

Pieseň „Chlastá Bože chlastá“ dotvoril video klipom , scénku „Farmár našiel farmárku“ spestril nafilmovanými zábermi zo živých zvierat a pre „Šeherezádu“ vytvoril tiež pravú atmosféru. Ak som spomenula detičky, mala som na mysli naše dievčatá- hviezdy, ktoré nám rastú, dospievajú, umelecky dozrievajú a krásnejú priamo pred očami. Dominika Piscová, Peťka Cagalová, Paťka Hlásniková, Mirka Kušnierová, a Julinka Vlčková sú už naozaj dámy, ktoré nám môže závidieť každý. Okrem toho, že sú krásne, inteligentné, zodpovedné, sú nesmierne nadané a ctižiadostivé. Od svojho útleho detstva sú „zrastené“ nielen s našim pódiom, ale i s celým kolektívom, ktorý ich vníma ako naše „kvetinky“ a pokračovateľky nami začatého diela.

V tomto ročníku bola číslom „jedna“, podľa odozvy, „Šeherezáda“. Nik iný by ju nedokázal stvárniť originálnejšie ako naša Evka Čavojská. Obdivuhodnú odvahu, radosť a elán, s akým vybehla na pódium, nemohol prehliadnuť a neoceniť nik. Svojim príchodom doslova zatienila skvelé brušné tanečnice, ktoré taktiež podali úžasné výkony. No Onurove oči spočinuli jednoznačne na pekne zaoblenej Šeherezáde. Onura stvárnil Milan Vido, jeden z našich  nikým nenahraditeľných „skvostov“.

Majka Imrišková a Julka Vlčková st. sú od prvej chvíle dve „pravé ruky“ režisérky. Okrem svojich nadpriemerných pohybových daností, sú obdarené fantáziou, predstavivosťou a hlavne oceňujúcou ochotou pri vytváraní choreografií, dolaďovaní jednotlivých čísel programu, vlastnoručnej výrobe rekvizít, či priateľským a zodpovedným prístupom k všetkému, o čo sú požiadané.

Perličkou tohtoročného programu boli bezpochyby i dvaja „Bezdomovci – reperi“. Juraj Vlček a Paľko Ondrejka presvedčivo zaspievali o živote bezdomovcov za asistencie pre nich nie veľmi žiadaných rómov. Anka Heráková a Vierka Gúčiková  ich veľmi presvedčivo zahrali a snažili sa „pomôcť“ po svojom, spomínaným pánom. Hudbu pre túto pieseň zložil Peter Kliment, a Peter Gogol,  vďaka ktorým tento projekt vôbec existuje. Výroba hudby, ozvučovanie, zapožičanie aparatúry i všetky technické záležitosti sú po celé roky na ich pleciach.

V zákulisí je hlavným „šéfom“ Juraj Vlček. Usporadúvanie a príprava rekvizít na pódium, či kontrola a obsluha mikrofónov snáď ani nemôžu byť v lepších rukách. Všetky potrebné veci majú nielen na rozpise, ale i  za oponou svoje miesto. Iba poverení asistenti, či asistentky majú právo manipulovať s nimi. V tomto roku nimi boli Renátka Schovancová, Janka Novotná, Paľko Ondrejka a Peter Vlček.

Potešujúci fakt je, že náš kolektív sa opäť rozrástol o nové tváre. Spomenutá Janka Novotná, naša dlhoročná obdivovateľka, prekonala sama seba a vymenila si pozíciu diváčky za účinkujúcu. Veľmi rýchlo sa udomácnila na pódiu a skvele stvárnila rómsku dievčinu i  dámu z piesne „Je taká je“. Majko Dorušinec a Paulínka Szekeresová ukázali svoje vrodené tanečné danosti v spoločenských tancoch. Janka Kvasňovská zasa zažiarila ako malá pionierka, jedna z dám v piesni „Je taká je“, ako vieryhodne vyzerajúca rómka, no predovšetkým ako hlavná aktérka scénky „Farmár našiel farmárku“. Ako  Terezka z kopaníc očarila farmára Zoltána /Juraja Vlčka/, ktorý po preskočení iskry bol už úplne odzbrojený. Zo šiestich dám, uchádzajúcich sa o jeho ruku si vybral ju. Na šťastie mal Zoltán verného priateľa Kolomana, /Milana Vidu/, ktorý okrem postele s ním zdieľal všetko. Vďaka nemu dostala šancu aj posledná adeptka, Klárka z osady od Šťastných /Marka Garcová/. Ostatné dievčatá, Tatiana /Anka Fricová/, Nataša /Vierka Gúčiková/, Hermína /Anka Novotná/ a Viola/Helena Šimová/ Zoltána neočarili. Tichým pozorovateľom bol takmer storočný Zoltánov otec /Olinka Ondrejková/.Len málokto zistil, že v oblečení otca je žena, vďaka jej presvedčivému výkonu. Olinka je jedným z názorných príkladov, že na radosť, potešenie, uznanie a sebadôveru nikdy nie je neskoro. Vďaka možnosti byť jednou z nás jej život nabral krajšie a zmysluplnšie rozmery. Pozdvihla si svoje rokmi ,okolím , potláčané sebavedomie, získala pocit, že ju má niekto rád, je potrebná a uznávaná. Tešíme sa spolu s ňou.

Na javisku sa objavila ešte jedna tvár, ktorá doteraz vypomáhala chlapcom technikom pod pódiom. Mladý, ambiciózny, skvelý muzikant, Marek Lacko. V spoločnom triu s Jurajom Vlčkom a Petrom Gogolom na saxofónoch doslova vyrazili dych nielen nám, účinkujúcim,  ale i divákom. Profesionálny výkon, neodolateľný šarm a elegancia si vyžiadali neutíchajúci potlesk a uznanie. Rómske spevy a tance choreograficky i prakticky pripravila Simona Toráčová. I tu sa objavili nové tváre. Spevák Zdenko Toráč, muzikant Lukáš Polák, tanečníci Denis Herák, Simon Toráč, Mária Heráková a Lýdia Gažová. Spolu so Simonou a Barborkou Toráčovými opäť dokázali, že spev a tanec je pre nich od narodenia to, čo voda a vzduch.

Spomeniem ešte našu hviezdičku Veroniku Vlčkovú. Tá je v kolektíve úplne od malička. Milá, svedomitá a veľmi ambiciózna – to sú slová, ktoré vystihujú jej povahu. Naše „slniečko“, vždy usmiata a prítulná. Spolu s Barborkou Toráčovou zaspievali pieseň „Vráť mi tie hviezdy“.

Scénka z rómskeho života „Krštenie“ uzavrela svoju kapitolu. Jednu z hlavných postáv – Ilonu v tomto roku stvárnila Vlaďka Kubáňová, ktorá nahradila Silviu Hlásnikovú. Nahradiť tak špecifickú herečku, akou je Silvia, sa nám zdalo zo začiatku dosť zložité, no Vlaďka sa tejto úlohy zhostila na výbornú. Bez problémov sa vžila do postavy Ilony so všetkým pre ňu typickým. Araňa /Evka Čavojská/ zvládla aj pôrod dvojičiek. Aby si uľahčila život, a nemala veľa starostí s dvomi deťmi, vyriešila to po svojom. Jedno dieťa nechala doktorovi za robotu. Aby manžel Déžo /Milan Vido/ nemal z toho traumu, tak zabezpečila ďalší prírastok do rodiny – priamo od odborníka, od doktora. V tejto scénke odhalila svoj ukrytý rečnícky talent i Soňka Piscová. Priblížila divákom ako pravá rómka , hlasovo i vizuálne , celý priebeh života našich rómskych rodín. Paradoxom je, že ju nespoznal ani vlastný otec. Záver programu vždy patrí spevu. Skúsené speváčky maminy a dcéry Vlčkové a Piscové, Karin Pavlíková, Vlaďka Kubáňová, Mirka Kušnierová, vo farebne zladenom oblečení boli krásnou bodkou za 12. ročníkom programu Sami- sebe.

Dôležitou súčasťou nášho kolektívu je aj osvetľovač Marián Vido,jeho manželka Soňka, ktorá sa veľmi aktívne podieľa na výrobe rekvizít, uvádzačky, Danka Hanáková, Ľudka Kubišová, Alenka Cagalová, Ľubka Gogolová, Edita Vlčková. O uchovanie spomienok formou fotografií sa staral Miloš Juriga, o dvojitý zážitok z predstavenia formou DVD Miroslav Janíček a aby sa nebodaj nevznietil od toľkých „iskier“ kultúrny dom, to po celé roky sleduje Ľudanko Opatovský.

Pri pomyslení na skutočnosť, že náš program má už svoj 12-ty ročník by sa mohlo zdať, že sme už vyčerpali všetky nápady. Práve naopak, nápady sa rodia jeden za druhým a my už v tejto chvíli vieme zhruba povedať, čo pripravíme pre našich priaznivcov o rok. Všetko sa to však odvíja od zdravia, elánu a chuti nás všetkých.

Od roku 2011 uplynulo 6 rokov a uskutočnilo sa 6 ďalších programov, na ktorého predstavenia  každoročne prilákame takmer tisíc návštevníkov, divákov , z blízkeho i ďalekého okolia. Každý ročník je iný, zaujímavý, vtipný a zábavný. 6 predstavení  hovorí za všetko. Kolektív účinkujúcich je v prevažnej väčšine ten istý, s malými obmenami. Jedni prídu, iní odídu , no zdravé jadro zostáva. V roku 2017 sme na prelome mesiacov Máj a Jún úspešne zavŕšili 18. ročník. Prejavili o nás i dve televízie. Pohoda a Západoslovenská televízia. Reportáže, ktoré o nás natočili  si môžete vzhliadnuť na youtube, ako i mnohé scénky a tance z predchádzajúcich ročníkov Sami sebe.

ObrázokObrázok